MÁME ZLATO! - Tam, kde sa písmenká liali a chvála sypala

Šok z toho, že sa práve náš časák umiestnil na prvom mieste v celokrajinnej súťaži školských časopisov Štúrovo pero, spôsobil temer mne, Ľudovi i pani profesorke Valkovej intenzívny, asi hodinu trvajúci pocit eufórie. Že sme boli PRVÍ som si ale dostatočne uvedomil až doma, počas liatia Sprajtu do plytkého taniera. Ale, aby som nepredbiehal, poďme si celú rozprávočku vyrozprávať od začiatku až po koniec.

Šok z toho, že sa práve náš časák umiestnil na prvom mieste v celokrajinnej súťaži školských časopisov Štúrovo pero, spôsobil temer mne, Ľudovi i pani profesorke Valkovej intenzívny, asi hodinu trvajúci pocit eufórie. Že sme boli PRVÍ som si ale dostatočne uvedomil až doma, počas liatia Sprajtu do plytkého taniera. Ale, aby som nepredbiehal, poďme si celú rozprávočku vyrozprávať od začiatku až po koniec.

Ráno skoré vstávanie, neskorý odchod z nitrianskej autobusky a niekoľko zmeškaných spojov neveštilo spočiatku nič dobrého. Keď sme napokon do Zvolena vplávali dusným autobusom, prvá veta, ktorú som na margo tohto mesta poznamenal, bola, že to s ním ide hore vodou. Fakt! Na mnohých budovách sa leskli novučké plastové okná, pokosená trávička sa zelenala na každom rohu. A navyše sme tentoraz boli ušetrení tej úžasnej arómy domova, ktorá na naše nosy tak dychtivo pôsobila minulý rok.

Po vyzdvihnutí kľúčov od internátov sme sa konečne mohli aj ubytovať, potom sa trochu najesť a ponáhľať do Krajskej knižnice na slávnostné otvorenie, ktoré sme samozrejme i tak zmeškali. Tých prvých 20 minút určite. Okrajovo sme zachytili len percentuálne informácie o počte časopisov z jednotlivých častí republiky či škôl, no a potom sme využili možnosť pobesedovať s pánom Miroslavom Lajčákom, v súčasnosti ministrom zahraničných vecí.

Rozdelili sme sa do troch skupín a pozorne počúvali komentáre jednotlivých porotcov k našim časopisom. Ujo Herman (znie to lepšie a familiárnejšie než „pán“, ňe?:) skonštatoval „nazúreným“ tónom po niekoľkých šťavnatých súvetiach plných chvály, že nám nemá čo vytknúť a teta porotkyňa si nás zamilovala tiež, len tie malé písmenká sa jej nepozdávali.

Odbilo šesť hodín a hladní sme sa pobrali do jedálne, poriadne sa napráskali a vydali na (strastiplnú) cestu do Domu kultúry, kde sa mal konať koncert nejakej ultraznámej kapely. Nebolo to to najhoršie, čo som kedy počul, no stačili dve pesničky na to, aby človek skonštatoval, že spevák nevie po anglicky ani ň a speváčka zase nemá zapojený mikrofón. Spoločne s deckami z časopisu S3ga sme si teda spravili vlastný program, zložený najmä z hlučného fandenia nášmu hokejovému tímu počas MS. Zvyšok programu scenzurovaný. Objaví sa tu na nete po 22. hodine:).

Budíček o 7:00 bol napriek skorému zaspatiu minimálne nepríjemný. Spapali sme raňajky a odpochodovali do knižnice, kde pokračovalo hodnotenie poroty, pre nás tentoraz s ujom Vitkom. Ten nešetril slovami chvály na našu adresu a obšťastnil nás štyrmi jednotkami, podobne ako pár ďalších výnimočných periodík.

Po kratšej prestávke sme vyspovedali pána Miku, generálneho riaditeľa TV Markíza a niekoľkých ďalších, ktorí sa s nami podelili o svoje zážitky. Bolo niečo po dvanástej, keď sme odchádzali konečne položiť kyticu k pomníku Ľudovíta Štúra a ukloniť sa pred jeho nesmiernym prínosom pre slovenský jazyk a literatúru. Pobrali sme sa späť do knižnice a nechty obhrýzajúc sme očakávali celkové vyhodnotenie.

Úprimne povedané, po tom, čo povedala porota ostatným a nám, sa dalo predpokladať, že diplom za účasť tak ako minulý rok už nedostaneme. Nejaká tá Cena TV Markíza II. stupňa by bola super, o to väčšie infarkty som chytal aj s Ľudom a Blaženkou pri menovaní, potleskoch a radosti ostatných ocenených časopisov, ktoré si postupne odnášali „nepodstatné“ ceny. Až keď boli pri hlavnom hodnotení menované tri tretie miesta, som si začal klásť otázku, kam sa to, prepánajána, hrabeme! Pri pomyslení na to, že pár minút po konci súťaže nájdu náš diplom za úbohú účasť kdesi na zemi a so slovami: „Prepáčte, na vás sme zabudli, ani tento rok nič…“, ma až mdloby pochytili. A potom nás odrazu vyhlásili ako tohtoročných víťazov, tohtoročné prvé miesto!

Za hutného potlesku sme sa aj s Ľudom pobrali dopredu, s euforickými úškrnmi na tvárach (kamera to všetko snímala, sakra!), potriasli si rukou s porotcami a prebrali hlavnú cenu. Ten úžasný pocit zadosťučinenia a vedomia, že konečne bola naša neúnavná práca docenená, ma oblial ako vodopád a neopustil ani po tom, čo sme sa vracali späť na naše miesta.

Krátko nato prišiel ďalší šok, keď sme získali 3-dňovú návštevu Štrasburgu a Európskeho parlamentu. Kokos… neveriacky som tam stál, potriasal si rukou s pánom europoslancom Maňkom a myslel si, že sa celý svet načisto zbláznil! Vlani diplom za účasť, tento rok prvé miesto. Z časopisu, ktorý mal prehnanú grafiku a rozbitý obsah, je zrazu kráľ. Z dna na vrchol. Tackajúc sme sa odhodlali zlízať všetko to víťazstvo zo zmrzliny, a potom busom domov…

Minulý rok sme si dali predsavzatie, že budeme najlepší a že niečo vyhráme. Vtedy som si ani len netrúfal povedať, že sa to všetko vyplní do bodky. Držte nám palce, priatelia. O rok musíme byť ešte lepší ako doteraz a udržať, uchopiť, vziať pevne do rúk a nenechať sa pripraviť o to krásne znejúce prvé miesto.

Peter Sabo (šéfredaktor časopisu ŤAHÁK)

>> galéria k článku

Článok je prebratý z oficiálnej stránky školského časopisu ŤAHÁK.


poradenstvo a prevencia
čo nás čaká

  december 2017
Vianočná akadémia

kontakt
Gymnázium vo Vrábľoch
Školská ul. 1232/26
952 80 Vráble

e-mail:
sekretariatgymvrable.sk

Riaditeľka gymnázia:
PaedDr. Beáta Havettová
Tel.: 037 783 21 30

Sekretariát:
Helena Levická
Tel.: 037 783 21 29

»» viac informácií